Prepáčte pechote,
ak niekedy hlúpo správať sa zvykne.
Kráčame, šliapeme,
keď navôkol jarná príroda kvitne.
Kráčame ľahúčko
po lávke vratkej. Pre nás záchrany niet.
Belavé bahniatka,
tie biele sestry za nami hľadia späť.
Prírode neverte,
keď dažďami vás bez prestania zlieva.
Neverte pechote,
že statočné piesne si stále spieva.
Neverte, neverte,
keď v sadoch vtáci piesne zanôtili.
Život náš so smrťou
si dlhy svoje navzájom nesplatili.
Život nás naučil už:
Žijeme pochodom, otvorte brány.
Kamarát, druh môj, muž!
Naše povinnosti sú bolesti a rany.
Stále sme v pochode
a jediné v mysli ospalej svitne.
Prečože kráčame,
keď navôkol jarná príroda kvitne?
Kamže to kráčame,
keď navôkol jarná príroda kvitne?