Ona sníva o Ľubľane,
keď každé rano o piatej vstáva.
Ona sníva o Ľubľane,
očí sú ťažké a ospalé.
Na stanici čaka vlak,
a už osem rokov je takto,
včera bol dážď a tma,
obloha je dnes jasná.
Mama jej nedala nádej
a otec zabudol ju objať.
Nechce byť stará v duši,
a si v snoch maľuje lepší svet.
Ona sníva o Ľubľane,
keď na prvej prestávke ide na cigaretu,
a popol odvial vietor,
akoby nechcel byť zajatý
Niech neide - to jej povedz,
lebo dýcham pre ňu,
bez nej môj život bude isť v temnotu.
Niech neide - to jej povedz,
lebo budem dávať jej všetko -
vieru v seba, sny, nádej.
Kam ma vedie ten život,
teraz nadáva bez slov,
lebo má dosť čakania
dlhých dní a rokov.
Kam ju vedie šedá cesta,
jej skrytá nádej.
Rada by chcela z dediny do mesta,
by niekto jej dvere otvoril.
Ona sníva o Ľubľane,
a nevie, že ľudia tam tiež sú sami.
Od smútku je slepá,
a nevie aká je krásna sama v sebe.
Ona sníva o Ľubľane,
lebo rada by šla dopredu
a nevie, že je niekde niekto,
kto ticho sníva o nej.
Niech neide - to jej povedz,
lebo dýcham pre ňu,
bez nej môj život bude isť v temnotu.
Niech neide - to jej povedz,
lebo budem dávať jej všetko -
vieru v seba, sny, nádej. (2x)
Ona sníva o Ľubľane...