Rozprával som sa s dámami dole cestou,
Bol som opojený tetovaniami, čo priniesli svet pred moje oči.
Porozumenie otvára dvere
do zamotanej tkaniny toho, aký dobrý by mohol byť zajtrajšok.
Bol som uhasený v elixíre, aby mi moje bolesti znecitliveli,
A tmavé a biele myšlienky sa ku mne všetky naklonili.
Ako som kráčal cez ich neosvetlené chodby,
A taký slabý aký som, si ako anjel stojaci pri mne.
Keď žiaľ volá po mne,
Viem, že nič neostáva bezo zmeny.
Rozprával som sa s mužom veľkej úcty,
V miestnostiach plných žiarenia a moja duša stmavla od jeho slov.
Jemne sladké ako bozkávanie pier,
A kaleidoskop s nijakou útechou.
Dohadoval som svoj kúsok s osudom a všetkým,
S nijakými predsudkami nesmrteľnosti,
Hodil som nekompromisnou kockou,
A stratený aký som, si mojím dobrým samaritánom.
Keď žiaľ volá po mne,
Viem, že nič neostáva bezo zmeny.