Deň zavrel brány a hodný holky spí.
Ten, kto sa bráni, čaká, až sa rozvidnie.
Medzitým v kúte do raja pozývajú ťa ísť
na snežné púte, tou cestou zo všetkých posledných.
V chrbte cítim chladný pohľad, hľadá si svoj cieľ,
v útrobách miest vyčkáva, až strachom vzdám sa všetkých svojich síl.
Refrén:
Ja nebojím sa toho, čo mi dáva svet.
Na otázky nečakám, chcem odpoveď.
Viem, že počuješ to, čo ja,
viem, že slídíš, kde sa dá.
Nepočítam výhry ani sklamanie.
Som hladina, čo sa k nebu nakláňa.
Viem, že súmrak musí žiť,
ja z kože dám mu piť.
Od steny k stene idú kroky, čo hlídaj mojej…
nepočuje na súcit, sú oporou pre sny mätúce.
Kričí stop! Som poznanie!
Stop! Čo ťa ochráni!
Stop!
Ty bojíš sa rán, keď nesmelo cíti sa pekelní anjeli.
Refrén:
Nebojím sa toho, čo mi dáva svet.
Na otázky nečakám, chcem odpoveď.
Viem, že počuješ to, čo ja,
viem, že slídíš, kde sa dá.
Nepočítam výhry ani sklamanie.
Som hladina, čo sa k nebu nakláňa.
Viem, že súmrak musí žiť,
ja z kože dám mu piť.
Viem, čo pozná mora, keď zablúdia.
Zmotať do záclon svý túžby púhy – čaruje…
Ja viem, že nie sú zlý.
Refrén:
Ja nebojím sa toho, čo mi dáva svet.
Na otázky nečakám, chcem odpoveď.
Viem, že počuješ to, čo ja,
viem, že slídíš, kde sa dá.
Nepočítam výhry ani sklamanie.
Som hladina, čo sa k nebu nakláňa.
Viem, že súmrak musí žiť,
ja z kože dám mu piť.