Napokon bolo, milá pani,
toľko hádok medzi nami,
toľko slov prúdiacích slzami, toľko listov,
takže to asi hoci, moja drahá,
nebolo znovu také nič.
Aj keď v škatuľke tvoje listy,
a v zásuvke moje kresby,
aj keď dávno zabúdnuté
smiechy, žiaľ, bozky.
To čo bolo niekedy medzi nami
musí ešte niekde tam žiť.
Ja nechcem vôbec bojovať s časom, spomienkami,
lebo v pominuteľnosti leží celá chuť života.
Pozrám raz len a usmievam sa - práve tak -
do pár chvíľ, ktoré boli niekedy medzi nami.
Toľko bolo vojen, víťazstv,
telefonáty a sklepy.
Veľa lavíc, veľa ulíc večermi.
A premýšľať, že nam vtedy
vystačilo celkom tak proste - byť!
Vtedy bolo, prosím vás,
taká obloha nad nami,
a ulice z kalužami zlatých listov.
Takže to asi hoci, moja drahá,
nebolo znovu také nič.