Izba do tmy dýcha, spí krídlo vánku,
spí v kúte holých stien,
kým útle písmo lampy vrhá útly tieň
a mesiac v okne sedí,
aj ten je celkom bledý,
veď cíti, ako
izba do tmy dýcha, spí krídlo vánku,
spí v kúte holých stien.
Už všetko stíchlo aj mne s bielou lampou tieň
a pokorne ju prosím,
nech svojím svetlom bosím
mi vyčaruje tvár,
čo zmizla za kamenným nárožím.
Mám od nej v duši zopár čiar
a v očiach podpis bielych zím.
Tá tvár sa dakde v diaľke stráca
a záhadné, svetlo záhadné
sa so mnou iba hrá, kým
mne je dobre práve s ním,
s duchom lampy zázračnej.
Zrazu tma sa stráca,
viem, zázračné, svetlo zázračné
mi lásku znova vráti,
závoj noci skráti
a ja zazriem drahú tvár,
láskavý duch Aladina zotieskal.
A izba teplom dýcha, bdie krídlo vánku,
bdie v kúte holých stien.
Hneď ráno objaví sa v dverách známy tieň
a s tieňom ruka sladká.
Duch lampy nás už hladká,
nežne hladká,
obidvoch nás hladká,
nežne hladká.